[ späť ] [ obsah ] [ ďalej ]

2.4. Rádioaktívny odpad

Jedným z najchúlostivejších problémov je odstraňovanie rádioaktívneho odpadu. Ten sa buď zastavuje do skla, zalieva do betónu a potom sa ukladá do podzemia, napríklad do opustených soľných dolov, alebo sa v špeciálnych sudoch zhadzuje do morských hlbín. Ten prvý spôsob je síce pracnejší, ale pravdepodobne bezpečnejší. Ten druhý spôsob je oveľa riskantnejší. Aktivita väčšiny rádioaktívnych prvkov trvá storočia až tisícročia a nádoby, v ktorých je odpad uložený, ťažko vydržia odolávať korózii tak dlho. Vo vodách východného pobrežia USA, kde boli v 60-tych rokoch tieto odpady ukladané, bola zistená mnohonásobne vyššia koncentrácia rádioaktívneho cézia 137 v porovnaní s predchádzajúcou hodnotou. Asi 800 km od západného pobrežia Veľkej Británie je miesto, kam ukladajú členské štáty NATO veľké množstvá rádioaktívnych materiálov. Uvádza sa, že tam je už dnes uložených vyše 860 tisíc týchto životu nebezpečných látok. V septembri 1983 narazila americká atómová ponorka Sam Rayburn pri juhozápadnom pobreží Veľkej Británie do sudov s rádioaktívnym odpadom a niekoľko z nich poškodila. Musela tri dni zostať na morskom dne a až potom mohla byť na základni odmorená, čo trvalo celý mesiac. Nebezpečný materiál z rozbitých sudov však zostal v mori. Určité riziko nastáva aj pri preprave nuklidov. Dňa 25. augusta 1984 sa zrazila francúzska loď Mont Louis s trajektom Olau Britannia a pri belgickom pobreží kleslo na dno s ňou aj 450 ton hexafluoridu uránu, ktorý bol na ceste do bývalého Sovietskeho Zväzu k obohateniu. Našťastie boli nádrže s týmto rádioaktívnym nákladom z vraku úspešne vyzdvihnuté bez akéhokoľvek poškodenia - vrak ležal totiž v neveľkej hĺbke. Aj keď tento incident nespôsobil žiadne škody na prostredí, bol varovaním, že nabudúce takýto transport nemusí skončiť šťastne.

[ späť ] [ hore ] [ ďalej ]